V 60-tych rokoch minulého storočia sa na Californskej univerzite robili pokusy s krížením divokej bengálskej mačky (Prionailurus bengalensis, Kerr 1792) a domácej mačky. Úsilie vedcov súviselo  s poznaním, že bengálska mačka je imúnna voči vírusu mačacej leukémie. Vtedy mladá biologička Jean Millová získala mláďa bengálskej mačky, ktoré neskôr spárila s domácim kocúrom. Keď mačiatko dospelo, malo F2 generáciu vo vrhu. Potom, ako jej manžel v roku 1945 zomrel, musela sa odsťahovať z ranča do bytu v meste Claremont v Californii a na dlhý čas sa vzdať tejto záľuby, ktorá ju tak fascinovala. Neskôr sa znovu vydala a začala  spolu s manželom budovať chovateľské zariadenie.

Skontaktovala sa s doktorom profesorom W. Centerwallom, ktorý skúmal čiastočnú imunitu bengálskych mačiek. Tento vedec jej deponoval niekoľko bengálskych mačiek a zároveň ju podporoval v jej túžbe vyšľachtiť nové plemeno s divokým výzorom a krásnou kresbou, ale s vlastnosťami domácej mačky.